Táto webová stránka používa súbory cookie za účelom zabezpečenia funkčnosti webovej stránky a tiež pre štatistické účely. Viac informácií nájdete v zásadách ochrany osobných údajov.
3. októbra, 2024
Približne pred pätnástimi rokmi bolo možné začať evidovať žaloby, ktorými blízki pozostalí po obetiach dopravných nehôd požadovali náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovniam. Nemajetková ujma spočívala v strate blízkej osoby, ktorá zomrela pri dopravnej nehode alebo v príčinnej súvislosti s ňou. Východiskom bola akceptovaná premisa, že spôsobenie smrti blízkej osoby je zásahom do osobnostných práv pozostalých a preto sa pozostalí majú právo domáhať náhrady nemajetkovej ujmy. Novinkou týchto žalôb však bolo to, že žalovanou osobou bola okrem vinníka nehody aj poisťovňa, s ktorou mal vinník nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Takto podané žaloby nastolili otázku, či nemajetková ujma pozostalých blízkych osôb obetí dopravných nehôd je alebo nie je krytá z povinného zmluvného poistenia.
V prvých rokoch súdy tieto žaloby pozostalých voči poisťovniam odmietali z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie poisťovní. Konkrétne z dôvodu, že poisťovne v rámci povinného zmluvného poistenia zodpovedajú iba za „škodu na zdraví“ (čo bol aj pojem použitý v zákone), pod ktorý podľa tejto línie rozhodovania nespadala „nemajetková ujma“ spôsobená blízkym pozostalým v dôsledku úmrtia obete nehody. Reprezentantom takéhoto rozhodnutia bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2011, podľa ktorého rozsah poistného krytia podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nezahŕňa.
Druhá fáza vývoja slovenskej judikatúry bola poznamenaná rozchádzajúcimi sa súdnymi rozhodnutiami v nadväznosti na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-22/12 vo veci Haasová z roku 2013. Boli vydané prvé súdne rozhodnutia, ktoré priznávali žalobcom aj náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovniam (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/247/2014 zo dňa 24.11.2014 alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/183/2014 zo dňa 26.05.2015: „Ak Slovenská republika má uregulovanú náhradu nemajetkovej škody (ujmy), potom vo svetle rozsudku Súdneho dvora musí poistné krytie dopadať aj na takúto ujmu.“) . Nešlo však ešte o konštantnú súdnu prax (reprezentantom opačného výkladového prúdu je napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/60/2014 zo dňa 14.04.2015). Viedol sa právny spor o to, či predmetný rozsudok ESD poskytuje právny základ pre takúto zmenu v rozhodovacej činnosti súdov. Poisťovne sa bránili okrem iného zákazom retroaktívneho pôsobenia judikatúry či zákazom ukladania povinností súkromným subjektom eurokonformným výkladom. Očakávala sa najmä pomyselná bodka za touto diskusiou z pozície Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by „skontroloval“ ústavnosť výkladu všeobecnými súdmi.
Uznesením I. ÚS 2016/2015 zo dňa 29.04.2015 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol ústavnú sťažnosť jednej z poisťovní smerujúcu voči rozhodnutiu krajského súdu, ktoré ukladalo poisťovni povinnosť náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým obete dopravnej nehody: „Pri výklade pojmu škoda z hľadiska zákona č. 381/2001 Z. z. je treba vychádzať z toho, ako tento pojem poníma komunitárne právo. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú škodu, tak i nemajetkovú ujmu, ktorú považuje za nemajetkovú škodu. S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“, škoda na zdraví“ v citovaných ustanoveniach zákona č. 381/2001 (§ 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel - sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka - ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 OZ preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti odporcu v 1. rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa cit. zákona.“
V ďalšej veci III. ÚS 646/2015 Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „V súvislosti s uvedeným rozsudkom Súdneho dvora ústavný súd konštatuje, že hoci v ňom Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“
Po týchto rozhodnutiach sa už bolo možné v súdnych sporoch dovolávať aj tvoriacej sa konštantnej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky. Usmernenie Ústavným súdom Slovenskej republiky možno považovať za akýsi medzník, od ktorého sa dal relatívne spoľahlivo uplatňovať nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci sa i naďalej vyskytovali výnimočné odklony v rozhodovacej praxi súdov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.03.2016, zrušený nálezom II. ÚS 695/2017). Poškodení v tejto tretej vývojovej fáze boli aj naďalej odkázaní pri uplatňovaní svojich nárokov na závery súdnej praxe, avšak už s výdatným „krytím“ Ústavného súdu Slovenskej republiky.
S účinnosťou od 1. augusta 2024 došlo napokon aj k legislatívnej zmene v texte zákona o povinnom zmluvnom poistení. Konkrétne novelou č. 177/2024 Z.z., ktorá (okrem mnohých iných zmien) výslovne do rozsahu poistenia popri „škode na zdraví“ zahŕňa aj pojem „iná ujma“ obsahujúci nemajetkovú ujmu. Znamená to, že zákon o povinnom zmluvnom poistení v súčasnosti explicitne zaväzuje poisťovne k povinnosti nahradiť za poisteného vinníka nehody aj túto „inú ujmu“ a že nová výslovná úprava v zákone potvrdila výklad, ktorým súdy už takmer desať rokov dotvárali text právneho predpisu. Výška samotnej náhrady nemajetkovej ujmy naďalej zostáva na voľnej úvahe súdov a je predmetom právnej argumentácie v súdnych sporoch.