8. apríla, 2024

V máji 2023 sme zverejnili blog na tému možnej kombinácie postavenia živnostníka a spotrebiteľa. Zaoberali sme sa otázkou, či uvedenie IČO v zmluve diskvalifikuje živnostníka z postavenia spotrebiteľa. Reflektujúc aktuálnu súdnu prax sme ponúkli čitateľom blogu východiská, za pomoci ktorých je možné vyjsť zo spleti rôznych praktických problémov pri určovaní statusu spotrebiteľa.

V tomto blogu upozorňujeme na nedávne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktoré sa týka problematiky spochybňovania statusu spotrebiteľa a rozvíja koncept dôkazného bremena. V praxi často vznikajú spory medzi dodávateľmi a odberateľmi ohľadom toho, či odberateľ má nárok na ochranu spotrebiteľa, najmä ak je ako živnostník identifikovaný v zmluve. Určujúcou okolnosťou nesmie byť identifikácia osoby v zmluve, zmluvné vyhlásenia či zápis do (nespotrebiteľského) súdneho registra pri podaní žaloby. Rozhodujúcim aspektom je skutočný účel zmluvy, nie iba formálne deklarácie v zmluve. Ak vznikne spor o status spotrebiteľa, je kľúčové určiť, ktorý zo subjektov má aké skutočnosti dokazovať, a aké sú následky neunesenia tohto bremena.

Ústavný súd vo veci I. ÚS 232/2023 výslovne konštatoval, že „v každom konaní, ktorého predmetom sú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak je súčasne spochybňovaný jeho štatút, je povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti“. Uvedená doktrína dôkazného bremena určuje stratégiu dokazovania oboch sporových strán. Inak povedané, „na ťahu“ je dodávateľ, ktorý musí pre účinné spochybnenie postavenie živnostníka ako spotrebiteľa preukázať, že spotrebiteľ si kupoval službu alebo tovar na účel svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti alebo požičiaval finančné prostriedky na takýto účel. Živnostník môže zaujať takticky pasívny postoj, avšak ak má dôkazy o použití služby, tovaru alebo financií na súkromný účel, ich predloženie mu môže pozíciu vylepšiť. Ak však živnostník dôkazy nepredloží a ani dodávateľ nepreukáže obchodný alebo podnikateľský účel služby, tovaru alebo financií, a teda ak „neunesie dôkazné bremeno preukázania štatútu nespotrebiteľa, bude sa mať za to, že osoba je vždy spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana.“ (I. ÚS 232/2023) Ústavný súd poukázal pri týchto doktrinálnych východiskách na povinnosť odbornej starostlivosti dodávateľa a na skutočnosť, že celý proces kontraktácie ovláda dodávateľ.

Aká je úloha súdu pri klasifikácii sporu ako (ne)spotrebiteľského, teda v štádiu zisťovania, či ide alebo nejde o spotrebiteľský charakter zmluvy? Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že už pri posudzovaní otázky, či zmluva bola uzavretá medzi dodávateľom a odberateľom ako spotrebiteľom sa od všeobecných súdov vyžaduje, aby ex offo nariadili vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenia zmluvy majú alebo nemajú spotrebiteľský charakter, a to aj takých dôkazov, ktoré odberateľ síce len označí, ale nepripojí k žalobe alebo k svojmu vyjadreniu.

K uvedeným záverom dospel ústavný súd v prípade, keď okresný súd posúdil charakter zmluvy iba na základe jej obsahu a označenia odberateľa (obchodné meno, IČO, miesto podnikania a prehlásenie odberateľa, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania), bez zisťovania a preukazovania skutočného účelu zmluvy. Uvedený prístup „odobril“ aj odvolací a dovolací súd, čo donútilo ústavný súd k náprave tejto línie rozhodovania. Ústavný súd dal do popredia dôkazné bremeno spočívajúce na pleciach dodávateľa s následkom jeho neunesenia v podobe klasifikácie sporu ako spotrebiteľského.