20. januára, 2025

Slovenská republika ako štát predstavuje v niektorých aspektoch špecifický subjekt práva. Táto špecifickosť sa prejavuje aj v súdnych konaniach, v ktorých si občania uplatňujú rôzne nároky, a čelia výzve, koho označiť ako žalovaného: Slovenskú republiku v zastúpení niektorým orgánom štátnej správy alebo konkrétny štátny orgán?

V spore, v ktorom sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv ústavnou sťažnosťou v konaní pred všeobecným súdom, išlo o žalobu o odškodnenie choroby z povolania, a to z titulu náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ chorobu z povolania utrpel pri výkone základnej vojenskej služby v roku 2001. Žaloba bola na vtedajšom Okresnom súde Bratislava I podaná v roku 2004, pričom ani po takmer 20 rokoch nemali všeobecné súdy jasno v otázke, či pasívna vecná legitimácia svedčí Slovenskej republike alebo niektorému z jej orgánov a súdne konanie nebolo právoplatne skončené. Súd prvej inštancie dokonca sťažovateľovu žalobu najprv zamietol s odôvodnením, že pokiaľ sťažovateľ ako žalovaného označuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, označuje ako žalovaného nesprávny subjekt, ktorého pasívna vecná legitimácia nie je daná, a preto je potrebné žalobu zamietnuť.

Dňa 02.10.2024 rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom pod č. k. I. ÚS 418/2024-21 o sťažnosti sťažovateľa pre porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi zároveň priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.

V odôvodnení svojho nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že „je neprípustné, aby sa štát vyhýbal posúdeniu svojej zmluvnej (či deliktuálnej) zodpovednosti tým, že „prezlečie kabát“ a v súdnom konaní sa bude chvíľu tváriť ako ministerstvo a chvíľu zase ako štát konajúci prostredníctvom ministerstva (pričom stále ide v podstate o tú istú entitu), a to za súčinnosti všeobecných súdov, ktoré tomuto konaniu poskytnú ochranu tým, že si nájdu zdanlivo sofistikovaný spôsob, ako podstatu sporu vecne neprerokovať. Ústavný súd pritom už v minulosti jasne signalizoval, že nebude tolerovať prehnaný formalizmus v situácii, keď je žalobcom ako žalovaná strana označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, avšak z obsahu podania vyplýva, že žaloba v skutočnosti smeruje proti štátu (pozri nález sp. zn. II. ÚS 675/2016). Uvedené platí aj naopak.“

Napriek tomu, že názor Ústavného súdu Slovenskej republiky je jasný, považujeme za potrebné upozorniť, že nesprávne označenie žalovaného v spore so štátom môže viesť k neprimeranému predĺženiu súdneho konania a k oddialeniu uspokojenia na súde uplatnených nárokov. Tejto chybe sa dá vyvarovať, keď právne zastúpenie prevezme a žalobu spíše advokátska kancelária.