13 januára, 2022

Často sa nielen v súdnych konaniach možno stretnúť s takou argumentáciou veriteľa, že svoj nárok identifikuje slovami „nárok z tej a tej faktúry“, t.j. veriteľ má za to, že sama skutočnosť vystavenia faktúry zakladá opodstatnenosť jeho nároku a akékoľvek ďalšie preukazovanie je zbytočné. V dôsledku tohto presvedčenia preto veriteľ neraz podcení svoju procesnú stratégiu, čo môže viesť až k jeho neúspechu v spore.

Presvedčenie veriteľa nepochybne vychádza i z formulácie ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, ktorý stanovuje: „Uplatňovaný nárok možno odôvodnene predpokladať, ak vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom a z listín pripojených k návrhu. Ak sú žalobca a žalovaný účtovnými jednotkami, postačí pripojiť faktúru alebo inú výzvu podobnej povahy, ktorou sa požadovalo splnenie uplatňovaného nároku od žalovaného (ďalej len „faktúra“), a vyhlásiť, že uplatňovaný nárok žalobca eviduje vo svojom účtovníctve.“ – Avšak hoci zákon hovorí o tom, že „postačí pripojiť faktúru“, zároveň hneď v úvode hovorí, že „uplatňovaný nárok možno odôvodnene predpokladať“. Z uvedeného ustanovenia teda jasne vyplýva, že faktúra je len prostriedkom preukazujúcim existenciu veriteľovho nároku, nie nárokom samotným.

Najvyšší súd Českej republiky – v čase účinnosti totožnej občianskoprávnej úpravy – k tejto otázke zaujal jasné stanovisko vo viacerých svojich rozhodnutiach, keď uviedol:
„Faktura je pouhou výzvou k zaplacení dlužné částky, jež má význam pro posouzení splatnosti dluhu […], sama o sobě však nemůže jako právní důvod poskytnutí plnění obstát, neboť přestože předpokladem jejího vystavení bude obvykle odpovídající smluvní ujednání, ze samotné faktury existence platné smlouvy – tj. dvoustranného právního úkonu majícího veškeré zákonem vyžadované náležitosti dle § 37 a násl. obč. zák. – bez dalšího neplyne.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 01.02.2011, sp. zn. 28 Cdo 4232/2010)
„Fakturu ovšem nelze považovat za titul zakládající právo na plnění. Přestože předpokladem vystavení faktury bude zpravidla odpovídající smluvní ujednání, samotná faktura (jako předně účetní doklad) bez dalšího není ztotožnitelná s řádně sjednaným smluvním vztahem opírajícím se o ujednání stran odpovídající zákonným požadavkům […]. Fakturu je možno považovat za výzvu k zaplacení dlužné částky, jež má význam pro posouzení splatnosti dluhu […], či za prostředek identifikace pohledávky za závazkového vztahu […] a platby, jíž má být tato pohledávka uhrazena, nelze však s její pomocí popřít existenci řádně sjednaného závazku a konstituovat závazkový vztah jiný, odpovídající údajům na faktuře uvedeným.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.03.2011, sp. zn. 28 Cdo 4936/2010)

Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky vyplýva jednoznačný záver, že v prípadnom súdnom spore nestačí, ak veriteľ predloží faktúru; svoj nárok musí vecne dôsledne odôvodniť a na to, že tak eventuálne bude musieť pred súdom urobiť, by mal po celý čas pamätať napr. i tým, že faktúry bude vyhotovovať čo najprecíznejšie s ohľadom na pohľadávku, ktorej splnenia sa môže domáhať, pretože vigilantibus iura scripta sunt – práva patria bdelým.