Zastupovali sme pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
–
doručovanie v exekučnom konaní
15 februára, 2018
K účinnému doručeniu upovedomenia o začatí exekúcie nedôjde, ak súdny exekútor poverí jeho doručením inú osobu (zamestnávateľa povinného), keďže sa jedná o nezákonný postup, ktorý nemá oporu v právnych predpisoch.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 04.07.2017, sp.zn. III. ÚS 212/2017 označil v praxi častokrát bežné doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému prostredníctvom zamestnávateľa za nezákonný postup, a to z dôvodu, že zákon (máme na mysli Exekučný poriadok a procesný predpis – aktuálne Civilný sporový poriadok) nedovoľuje zamestnávateľovi „suplovať“ súdneho exekútora pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie. Z tohto nálezu ústavného súdu potom vyplýva, že ak súdny exekútor v rozpore so zákonom poverí zamestnávateľa k doručeniu upovedomenia o začatí exekúcie, potom sa takéto doručenie nemôže považovať za účinné. Nález ústavného súdu je prelomový v tom, že označuje bežnú prax súdnych exekútorov pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie za nezákonný postup nemajúci oporu v právnych predpisoch.
Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky:
„….Ústavný súd vychádzajúc z už citovaných ustanovení Exekučného poriadku, Občianskeho súdneho poriadku a rozhodných nesporných skutkových okolností konštatuje, že okresný súd ústavne nesúladným spôsobom interpretoval relevantné ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa doručovania v exekučnom konaní a nesprávne vyhodnotil účinky doručovanej zásielky súdneho exekútora vykonanej zamestnávateľom sťažovateľa.
Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že: „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.
Pokiaľ právne predpisy nepripúšťajú, aby činnosť inak priamo zverenú exekútorovi pri výkone exekučnej činnosti exekútor preniesol na inú osobu okrem už vymenovaných osôb v právnych predpisoch, postup exekútora, ktorý v okolnostiach posudzovanej veci poveril vykonaním úkonu doručením upovedomenia o začatí exekúcie inú osobu, konkrétne zamestnávateľa povinného (sťažovateľa), je možné považovať za svojvoľné prekročenie svojej právomoci a nezákonný postup, ktorý nemá oporu v právnych predpisoch. V dôsledku postupu exekútora, ktorý nemá oporu v právnych predpisoch, nemohlo dôjsť k účinnému doručeniu upovedomenia o začatí exekúcie, preto ústavný súd konštatuje, že okresný súd v dôsledku neústavného výkladu relevantných noriem týkajúcich sa doručovania napadnutým uznesením zasiahol do označených práv tým, že námietky sťažovateľa proti trovám exekúcie ako oneskorene podané odmietol (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd v súvislosti s obranou okresného súdu poukazujúcou na to, že sťažovateľ je cudzinec a má údajne právnické vzdelanie získané v zahraničí a že používa titul doktora práv na Slovensku, preto ho v zmysle čl. 11 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) nebolo potrebné poučiť, je nenáležitá. Je potrebné dodať, že v čase sporného doručovania platil Občiansky súdny poriadok, preto je neprípustné aplikovať na udalosti a úkony, ktoré v tom čase ne/vyvolali účinky, nový procesný predpis, ktorý nadobudol účinnosť až po týchto udalostiach alebo úkonoch. Išlo by o neprípustnú retroaktivitu v procesnom práve. Navyše, pre účely Občianskeho súdneho poriadku bolo možné za osobu, ktorá má právnické vzdelanie, považovať osobu, ktorá právnické vzdelanie získala v tuzemsku alebo na základe nostrifikovaného dokladu o jej vzdelaní (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 163/2003).“
(Nález dostupný aj na