2 februára, 2022

Šport vie byť krásny, ale aj nebezpečný, čo sa nepochybne ukáže i pri tohtoročných ZOH v čínskom Pekingu, keď si niektorí športovci odnesú medaily a niektorí zranenia. Nemusíme však byť vrcholovými športovcami, aby sme nebezpečnú povahu športu poznali na vlastnej koži. Stačí potýčka medzi hráčmi počas priateľského futbalového derby, tu rana, tu postrčenie – a zranenie je na svete. Možno i zranenie, ktoré si vyžiada liečbu. A možno dokonca zranenie, za ktoré si ten, kto zranenie utrpel, chce vymáhať náhradu škody od toho, kto zranenie spôsobil, ako sa stalo v prípade, do ktorého musel zasiahnuť až Ústavný súd Slovenskej republiky.

Žalobca, ktorý pri strete s loptou a žalovaným na futbalovom zápase utrpel dvojitú zlomeninu predkolenia, si od žalovaného nárokoval náhradu škody, a to náhradu bolestného, náhradu straty na zárobku, ako aj náhradu ďalších nákladov spojených s liečbou. Žalobca so svojou žalobou uspel na súde prvej inštancie i na odvolacom súde a žalovanému preto nezostalo nič iné, iba sa obrátiť na ústavný súd. A ústavný súd povedal:

Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí (§ 415 OZ). Ústavný súd zároveň súhlasil s odvolacím súdom v tom, že „pri športe pravidlá športovej hry, aj keď nie sú predpismi, predstavujú základný hráčmi tejto hry (väčšinou implicitne, samotnou účasťou v športovom zápase) odsúhlasený katalóg povinností hráčov, ktorých dodržiavanie má za cieľ okrem zachovania atraktívnosti daného športu tiež predchádzanie škodám na zdraví hráčov.“ Nesúhlasil však s názorom, že každé porušenie pravidiel hry treba chápať ako porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 OZ, pretože „nie každé porušenie pravidiel hry stavia konanie športovca „za hranice“ samotného športu, ktorý nemožno riadne vykonávať bez energie, agresivity, rýchlosti, bleskových rozhodnutí, inštinktívnych reakcií, čo vo všeobecnosti treba považovať za nezlučiteľné s vyšším stupňom ohľaduplnosti voči telesnej integrite druhých a neustálym dodržiavaním pravidiel daného športu, ktorého cieľ nemožno dosiahnuť bez určitého stupňa „drzosti a trúfalosti“. Excesom nie je teda každé porušenie pravidiel hry, ale len také konanie, ktoré zjavne vybočuje s bežného spôsobu hry.“

Ústavný súd mal napokon za to, že futbal je športom, počas ktorého – i v prípade, že prebieha riadne a podľa pravidiel – dochádza k fyzickému kontaktu medzi hráčmi. Hráči sú navzájom konfrontovaní so svojou fyzickou kondíciou, pričom si musia byť vedomí možnosti zranenia. Inak povedané, ten, kto nastúpi na futbalový zápas, je automaticky uzrozumený s tým, že môže utrpieť zranenie. Zároveň však treba povedať, že futbal a v zásade každý iný regulérny šport (napríklad vrátane hokeja, ktorý má svoje miesto aj na tohtoročnej pekinskej olympiáde) má vlastné pravidlá, ako sa s porušeniami pravidiel vysporiadať, napr. prerušením hry, tzv. žltou či červenou kartou alebo dvoj- či viacminútovým trestom.

Ústavný súd síce uznáva, že prevenčná povinnosť platí i počas športového zápasu, ale rozhodne túto povinnosť nemožno interpretovať tak široko, aby bola po skončení každého zápasu už na mieste nutná prítomnosť sudcu, ktorý prejedná prípadné zranenia. Vždy je potrebné prihliadať na povahu športu – miera fyzickej agresie bude iná vo futbale a iná napr. v džiu-džicu –, ako aj na to, či prípadné porušenie pravidiel dosiahlo takú intenzitu, že je vhodná „aktivácia“ občianskoprávnej či dokonca trestnoprávnej zodpovednosti.

 (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.11.2021, sp. zn. III. ÚS 21/2021)