20  októbra, 2017

Článok je venovaný problematike umiestňovania a povoľovania informačných, reklamných a propagačných zariadení najmä tzv. billboardov/bigboardov s dôrazom na ústavnoprávne hľadisko právnej úpravy umiestňovania billboardov na úrovni obcí a otázke možného zásahu do vlastníckeho práva schváleným územným plánom.

I. Relevantná právna úprava umiestňovania billboardov (t.j. informačných, reklamných a propagačných zariadení)

Povoľovanie informačných, reklamných a propagačných zariadení vykonáva stavebný úrad, ktorým je podľa ustanovenia § 117 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len “stavebný zákon”) obec. 
Podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona povolenie stavebného úradu vyžadujú, pokiaľ na to nie sú príslušné podľa osobitných predpisov iné orgány, informačné, reklamné a propagačné zariadenia, pokiaľ sa umiestňujú na miestach viditeľných z verejných priestorov a pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom.
Podľa ustanovenia § 72 ods. 1 a 2 stavebného zákona podať žiadosť o povolenie terénnych, ťažobných a im podobných alebo s nimi súvisiacich prác, informačných, reklamných a propagačných zariadení je oprávnený vlastník pozemku alebo ten, kto má iné oprávnenie užívať pozemok na požadovaný účel. Podať žiadosť o povolenie informačných, reklamných a propagačných zariadení je oprávnená aj právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá má písomnú dohodu s vlastníkom stavby či pozemku alebo s tým, kto má časovo neobmedzené právo užívať stavbu či pozemok, na ktorom sa má zariadenie umiestniť. Pre účastníkov konania o povolení informačného, reklamného a propagačného zariadenia platí tiež ustanovenie § 73 stavebného zákona v spojení s ustanovením § 59 stavebného zákona.
Žiadosť o povolenie má byť podaná v písomnej forme s obsahom a náležitosťami podľa § 15 Vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona (ďalej len “vyhláška č. 453/2000 Z. z.”). Podľa § 15 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 453/2000 Z. z. k žiadosti o povolenie informačného, reklamného a propagačného zariadenia sa pripojí dokumentácia obsahujúca návrh informačného, reklamného a propagačného zariadenia a jednoduchý náčrt jeho umiestnenia v primeranej mierke v dvoch vyhotoveniach; doklad, ktorým žiadateľ preukazuje vlastnícke alebo iné právo umiestniť na stavbe alebo pozemku navrhované informačné, reklamné a propagačné zariadenie; rozhodnutia, stanoviská, vyjadrenia, súhlasy, posúdenia alebo iné opatrenia dotknutých orgánov štátnej správy (v zmysle § 140a stavebného zákona).
Obmedzenia v súvislosti s povoľovaním informačných, reklamných a propagačných zariadení upravuje, najmä v ustanovení § 55, aj Vyhláška Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len “vyhláška č. 532/2002 Z. z.”).
Určité obmedzenia pre informačné, reklamné a propagačné zariadenia vyplývajú zo zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákon o cestnej premávke”). Podľa ustanovenia § 60 ods. 9 zákona o cestnej premávke na ceste a na mieste pri ceste sa nesmú umiestňovať veci, ktoré by mohli viesť k zámene s dopravnou značkou alebo s dopravným zariadením alebo by ich zakrývali, alebo ktoré by rozptyľovali a upútavali pozornosť účastníka cestnej premávky, alebo ho oslňovali. Miestom pri ceste sa rozumie v zmysle ustanovenia § 60 ods. 10 zákona o cestnej premávke priestor, v ktorom je umiestnená dopravná značka alebo dopravné zariadenie; takýmto miestom je aj priestor, v ktorom sa dopravné značky alebo dopravné zariadenia spravidla umiestňujú.
Konkrétne obmedzenia pre informačné, reklamné a propagačné zariadenia určuje aj zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (§ 8 ods. 12 cestného zákona, § 10 ods. 3 cestného zákona).

II. Umiestňovanie billboardov – ústavnoprávny rozmer právnej úpravy na úrovní obcí

V súčasnosti nie je výnimkou, že umiestňovanie informačných, reklamných a propagačných zariadení regulujú aj samotné obce v rámci všeobecne záväzných nariadení (VZN) obce. Obce vo VZN upravujú najmä základné pojmy, pravidlá umiestňovania informačných, reklamných a propagačných zariadení v obci (napr. zákazy umiestňovania na určitých miestach v obci).

K uvedenej praxi obcí vydávať VZN v tejto oblastí uvádzame nasledovné:

Obec prijíma VZN vo veciach územnej samosprávy (čl. 68 Ústavy SR) a vo veciach preneseného výkonu štátnej správy (čl. 71 ods. 2 Ústavy SR). Kým vo veciach územnej samosprávy prijíma obec VZN na základe generálneho splnomocnenia uvedeného v Ústave SR1 , tak prijatie VZN obcou vo veciach preneseného výkonu štátnej správy je podmienené osobitným zákonným splnomocnením2 .
Povoľovanie informačných, reklamných a propagačných zariadení je činnosť obce ako stavebného úradu v rámci preneseného výkonu štátnej správy podľa § 5 písm. a) bod 1. zákona č. 608/2003 Z. z. štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie v znení neskorších predpisov.
Zákonodarca v stavebnom zákone ani v záverečných ustanoveniach v ustanovení § 143, ako ani v druhej časti, piatom oddieli, v ustanovení § 71 – § 74, upravujúcich povolenie informačných, reklamných a propagačných zariadení, nesplnomocnil obec na prijatie všeobecne záväzného nariadenia obce, ktorým by obec mohla limitovať stavebný úrad v rozhodovaní o povolení informačných, reklamných a propagačných zariadení. Pokiaľ vo veciach preneseného výkonu štátnej správy nie je obec splnomocnená v zákone na prijatie VZN, možno konštatovať, že prijatie takého VZN je v rozpore s Ústavou SR.
Ak má obec záujem upraviť a regulovať umiestňovanie informačných, reklamných a propagačných zariadení ústavne konformným spôsobom, právom predvídateľný a aprobovaný priestor jej je poskytnutý v rámci územného plánu obce (prijímaného obecným zastupiteľstvom, ktoré nie je stavebným úradom a nevzťahuje sa naň § 117 stavebného zákona, formou všeobecne záväzného nariadenia), ktorý sa schvaľuje v oblasti výkonu samosprávy, a teda nie je potrebné zákonné splnomocnenie na jeho prijatie.
Ústavný súd SR v prípade sťažovateľa, ktorý namietal zásah do svojho vlastníckeho práva schváleným územným plánom, uviedol, že “územný plán nie je rozhodnutím spôsobujúcim zmenu vlastníctva alebo akýmkoľvek spôsobom dotýkajúcim sa vlastníctva navrhovateľa” a až “prípadným budúcim územným rozhodnutím (niektorým z nich) stavebného úradu a jemu predchádzajúcim rozhodnutím o vyvlastnení pozemku navrhovateľa by bolo možné porušiť aj ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy.” (III. ÚS 176/03) K tomu možno dodať, že síce rozhodnutie Ústavného súdu SR rieši otázku ústavnej konformity územného plánu a vlastníckeho práva, avšak ponecháva otvorenú otázku ústavnej súladnosti rozhodnutí vydaných na základe takéhoto územného plánu.
Podporne k tvrdeniu, že územný plán obce sa schvaľuje v rámci výkonu úloh samosprávy, možno uviesť ustanovenie § 4 ods. 3 písm. j) zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, podľa ktorého “obec pri výkone samosprávy najmä obstaráva a schvaľuje územnoplánovaciu dokumentáciu sídelných útvarov a zón, koncepciu rozvoja jednotlivých oblastí života obce, obstaráva a schvaľuje programy rozvoja bývania a spolupôsobí pri utváraní vhodných podmienok na bývanie v obci”.
Otázkou však i v tomto prípade zostáva súlad takého VZN (t.j. územného plánu) s čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého “povinnosti možno ukladať (i) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, (ii) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo (iii) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2”. K výkladu uvedeného ustanovenia možno citovať rozhodnutie Ústavného súdu SR, podľa ktorého “výklad týchto ustanovení bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa navrhovateľ pred ústavným súdom domáha), že obecným zastupiteľstvom schválený územný plán obce, zahŕňajúci aj využitie pozemku vo vlastníctve navrhovateľa, by mal byť ústavným súdom považovaný za nútené obmedzenie vlastníckeho práva navrhovateľa alebo dokonca za vyvlastnenie vlastníckeho práva. … Ako vyplýva z vyššie uvedených zákonných ustanovení, uznesenie orgánu územnej samosprávy (obecného zastupiteľstva), ktorým bol schválený územný plán obce, nemožno považovať za rozhodnutie takého druhu a takých účinkov, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd navrhovateľa. Právo navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy opísaným konaním nemožno porušiť. Schválený územný plán nie je rozhodnutím spôsobujúcim zmenu vlastníctva alebo akýmkoľvek spôsobom dotýkajúcim sa vlastníctva navrhovateľa. Až prípadným budúcim územným rozhodnutím (niektorým z nich) stavebného úradu a jemu predchádzajúcim rozhodnutím o vyvlastnení pozemku navrhovateľa by bolo možné porušiť aj ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy. Navrhovateľ však v sťažnosti neuvádza, že k týmto ďalším postupom vo veci v priebehu viac než šiestich rokov od schválenia územného plánu došlo alebo že bezprostredne hrozia (potvrdzuje to aj navrhovateľom uvádzaná formulácia “…obec mieni v neurčitej budúcnosti stavať verejnoprospešné stavby…”). Navrhovateľ taktiež neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné odôvodnene usudzovať, že obec na základe uznesením jej orgánu schváleného územného plánu z 21. augusta 1996 protiprávne znemožňuje užívanie predmetného pozemku podľa jeho predstáv (neuvádza tieto predstavy), rozhodovanie o ňom a poberanie úžitkov z neho. Zdôrazňuje iba porušenie rovnosti vlastníkov, najmä pokiaľ ide o predajnú cenu, resp. cenu nájmu svojho pozemku v porovnaní s inými vlastníkmi, ktorí nie sú v tomto smere obmedzení (tiež len hypoteticky). Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým poznamenáva, že zákonné určenie charakteru a účelu pozemku môže ovplyvňovať jeho cenu, nie je však obmedzením vlastníckeho práva. … Na základe vyššie uvedeného ústavný súd zistil, že uznesenie obecného zastupiteľstva č. 42/1996 z 21. augusta 1996 z hľadiska jeho formy ani obsahu nie je rozhodnutím, ktoré by rušilo, menilo tie ústavné práva navrhovateľa, ktorých porušenie v sťažnosti namietal, alebo by bránilo v ich uskutočňovaní.”
Možno pre túto chvíľu uzavrieť, že takéto VZN (územný plán) by nebolo v rozpore ani s čl. 13 ods. 1 Ústavy SR.

Záver

V článku sme naznačili spôsob, akým môže obec ústavne súladným spôsobom upraviť umiestňovanie billboardov na jej území a zároveň sme poukázali na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR v konaniach, v rámci ktorých sťažovateľ namietal zásah do vlastníckeho práva územným plánom obce.

1Vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia. (čl. 68 Ústavy SR)
2Pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. (čl. 72 ods. 2 Ústavy SR)