13. júna, 2025

V praxi sa veľmi často stáva, že sa zamestnanci bránia voči jednostrannému skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa na súde. Zamestnanec v drvivej väčšine prípadov, ak nesúhlasí s jednostranným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, to zamestnávateľovi oznámi a trvá na ďalšom zamestnávaní.

Po rokoch prebiehajúceho súdneho sporu sa zamestnávateľ a zamestnanec, motivovaní rôznymi skutočnosťami, v mnohých prípadoch rozhodnú, že uzatvoria dohodu o sporných nárokoch (často s poskytnutím finančného vyrovnania). Takáto dohoda je neraz formovaná tak, že sa jednostranné skončenie pracovného pomeru (výpoveď, okamžité skončenie) konvertuje na dohodu o skončení pracovného pomeru. V uvedených prípadoch je potrebné v dohode myslieť aj na presné vyjadrenie dátumu skončenia pracovného pomeru s prihliadnutím na rôzne špecifiká a otvorené otázky. Za týchto okolností sa v praxi môžeme stretnúť s alternatívnymi spôsobmi určenia dátumu skončenia pracovného pomeru, pričom v zásade možno pomenovať dve hlavné východiská:

1. Pracovný pomer sa skončí dohodou k neskoršiemu dňu, ku ktorému bol pracovný pomer jednostranne skončený zo strany zamestnávateľa, resp. pracovný pomer skončí dohodou ku dňu nadobudnutia účinnosti dohody o sporných nárokoch

V tomto prípade sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú, že hoci bola výpoveď (alebo okamžité skončenie) pred rokmi, pracovný pomer fakticky trval ďalej – a až teraz sa končí dohodou.

V uvedenej situácii možno vychádzať z ustanovenia Zákonníka práce, ktoré predpokladá, že ak zamestnávateľ neplatne so zamestnancom skončil pracovný pomer a zamestnanec si splní oznamovaciu povinnosť (v podobe oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní), platí, že pracovný pomer nekončí a zamestnancovi patrí náhrada mzdy.

Toto riešenie je založené na tom, že zamestnancovi patrí dohodnuté finančné vyrovnanie v dohode o sporných nárokoch, ktoré môžeme jednoznačne kvalifikovať ako náhradu mzdy za celé obdobie, odkedy zamestnanec namietal jednostranné skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom až do dátumu skončenia pracovného pomeru dohodou.

Náhrada mzdy sa vypláca „v hrubom“. Inak povedané, je potrebné z nej zraziť preddavky na daň a poistné.

Výkladové stanovisko finančnej správy poskytuje zamestnávateľom pomôcku spočívajúcu v určení splatnosti dane z náhrady mzdy, keďže je z neho zrejmé, že v prípade náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, ide o „príjem zo závislej činnosti z predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu, ktorý sa zdaní v úhrne zdaniteľných príjmov v mesiaci vyplatenia tejto náhrady preddavkom na daň.“

2. Pracovný pomer sa skončil dohodou spätne, t. j. k dátumu jednostranného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom (dátum uplynutia výpovednej doby, resp. dátum doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru)

V takom prípade sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú, že sa pracovný pomer skončil dohodou ku dňu uplynutia výpovednej doby, resp. ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru aj napriek tomu, že spor o platnosť na súde trval roky. Fakticky tak nedôjde k zmene dátumu jednostranného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom ale iba o transformáciu jednostranného skončenia na dohodou o skončení pracovného pomeru.

Pri aplikácii tejto premisy možno v zásade vychádzať zo zákonnej fikcie, že ak sa pracovný pomer skončil neplatne a zamestnanec naďalej netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, že sa pracovný pomer skončil dohodou, a to k dátumu jednostranného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom. V prípade uplatnenia tejto fikcie patrí zamestnancovi nárok na náhradu mzdy v sume jeho dvoch priemerných mesačných zárobkov. V danej situácii je kvalifikácia finančného vyrovnania taktiež zrejmá.

Ak sa však zamestnávateľ a zamestnanec rozhodnú, že neuplatnia túto fikciu (napríklad pôjde o inú sumu finančného vyrovnania) a nesplnia sa predpoklady na to, aby sa finančné vyrovnanie mohlo kvalifikovať explicitne v zmysle zákona ako náhrada mzdy (situácie opisované vyššie), vyvstáva v praxi otázka, či aj takéto finančné vyrovnanie podlieha daňovej a odvodovej povinnosti, t. j. či má zamestnávateľ zamestnancovi vyplatiť takéto finančné vyrovnanie „v hrubom“ alebo „v čistom“. Výsledok riešenia tejto otázky bude závisieť aj od toho, či dohodnuté plnenie bude mať charakter tzv. príjmu z predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je v zmysle zákona o dani z príjmov zdaniteľný.

Cieľom tohto blogu bolo načrtnúť relevantné otázky súvisiace s dohodou o sporných nárokoch a s tým súvisiacim sporom o (ne)platnosť skončenia pracovného pomeru. Treba povedať, že pomenované otázky sú v praxi často sa vyskytujúce, no na prvý pohľad nie je ich riešenie jednoznačne zrejmé, pričom možno konštatovať, že majú nesporne interdisciplinárny charakter.